Nie je to náhoda, že mi napadol práve takýto obraz zrodu myšlienok. Ten búrkový mrak, ktorý mi v hlave zúri práve teraz, sa skutočne týka pôrodov. Nehovorí sa o nich veľa. Možno áno, ale ja už to neviem celkom posúdiť, keďže teraz už informácie aktívne vyhľadávam. V takom prípade je ich dosť. Ale ak sledujem štandardné masové komunikačné kanály, zdá sa mi, že informácie v nich sú akési oskalpované (alebo - keď sme pri tých deťoch - vykastrované). Zaujal ma napr. článok v jedných novinách o tom, ako stúpa počet kojených detičiek, napriek stúpajúcemu počtu cisárskych rezov. Taký úžasný kontrast v tom bol - vyznelo to ako pochvala snahám o kojenie, ale nepadla tam minimálna úvaha o tom, že do 30% stúpajúci podiel cisárskych pôrodov je vlastne totálny non-sence. Keď si to vezmeme úplne racionálne - je pravdepodobnejšie, že za posledných 50 rokov stratili ženy a deti milióny rokov evolúciou vyvíjanú schopnosť rodiť a rodiť sa prirodzene, alebo je percento také vysoké skôr kvôli zmene prístupu k pôrodu?*
Á, konečne ste už asi tí vytrvalejší, ktorí sa dočítali až sem, prišli na to, o čo mi asi v celom tomto mojom výtvore pôjde. Áno, áno - idem sa pokúsiť svojou malou kvapkou prispieť k umiestneniu momentu pôrodu na miesto v spoločnosti, ktoré mu v skutočnosti patri. I keď je teraz takmer na kraji - niečo ako nutná, ale len, podmienka toho mať vlastné dieťa, v skutočnosti je to Slnko v slnečnej sústave. Všetko sa točí a odvíja od neho a súčasná viera v „geocentrizmus" (viera v prvnonásledkový humanizmus - neskôr objasním bližšie) našu rotáciu nezmení a výhody, ktoré nám prináša, sú krátkozraké, ak nie slepé. Možno trochu zložité a asi dosť ukryté (podobne ako obežná dráha Zeme - ťažko bolo objaviť ju pre neschopnosť odpútať sa od našej rodnej planéty), pokúsim sa postupne odkrývať to, čo verím, že sa podarilo odkryť mne a možno sa tým podarí odkryť i mne niečo nové a dopriať tak svojmu „dieťaťu" výživu na ďalší rast.
Kde len začať? Možno tým, čo som myslela tou vierou v „prvonásledkový humanizmus". Je to viera, ktorá kladie na piedestál uctievania človeka a jeho dobro. Jasné - „dobro" je dosť vágny pojem, ale už sa o jeho definovanie pokúšalo viacero všeobecne uznávaných vied, ako napr. ekonómia, tak to na tomto mieste nebudem rozvíjať.
A „prvonásledkový"? Nazvala som tým to, že sme akosi v tom humanizme zabudli ísť do hĺbky. Neviem, čim to je, ale vo svojom živote stretávam málo ľudí skutočne odhodlaných hľadať hlbšie, rozmýšľať nad tým, čo, ako a prečo práve tak robia, sa robí. Väčšinou si všimneme, že niečo robíme zle, až nám dôsledky začnú jednoznačne padať na hlavu. A prvý následok je ten, ktorý sa hneď ukáže, ktorý nám hneď povie, že nejdeme dobrou cestou. Napr. keď dieťa v škôlke udrie iné, to mu to obvykle buď vráti alebo sa s plačom rozbehne k pani učiteľke - celkom jasná odozva, správa, že sa niečo stalo práve kvôli tomu činu dieťaťa-útočníka, aj keď to nepochopí na prvý šup, že tadiaľ cesta nevedie, obvykle to nakoniec predsa len pochopí, prinajmenšom v nejakej forme.
Avšak spätná väzba, ktorá nepríde okamžite sa často stáva ďaleko ťažšie vystopovateľnou. Ak odstrihneme dieťa od pulzujúcej** pupočnej šnúry, nikdy nám nepovie, ako veľmi ho prvé nádychy boleli. Najskôr preto, lebo má ďaleko od toho, aby len pochopilo, čo sa s ním deje, že to utrpenie, ktoré cíti, je zbytočné, a nie ešte, aby to dokázalo vo svojej hlávke sformulovať do reči, na chápanie, ktorej sme sa vo svojom „prvonásledkovom humanizme" obmedzili, a potom, keď už sa trochu naladí na náš komunikačný systém, už to má riadne hlboko v podvedomí, na to, aby si na to vedome spomenulo.
Otázka teraz znie, či to teda je len „trochu" surovosti bez žalobcu a tým to proste končí, alebo to má nejaké následky (už nie prvonásledky).
V roku 2005 som absolvovala*** vtedy ešte trochu nový, teraz pomerne životaschopných absolventov produkujúci odbor matematika-manažment na Fakulte Matematiky, Fyziky a Informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. Pre mňa to bola ideálna kombinácia. Matematika vo mne upevnila a silno rozvinula analytické myslenie a manažment ako komplexná spoločenská veda mi ukázal, že vzorce, podľa ktorých funguje život sú hlboko ukryté a že na rozdiel od matematiky, kde si môžeme na pohyb vybrať pôdu pod nohami, možno nie stopercentne, ale predsa veľmi, veľmi pevnú a stabilnú, v živote sa pohybujeme skôr v krajine tekutých pieskov, a to, čo vieme, nie je pevná pyramída budovaná z takmer istých axióm, ale skôr vrcholec ľadovca.
Mimo iné mi manažment ukázal, že často krát je intuícia u vrcholových riadiacich pracovníkov ten správny radca, samozrejme s obrovským výkričníkom - nevyhnutnou podmienkou sú skúsenosti a zrelý jemnocit manažéra. Je to tým, že ľudské vedomie (podvedomie i nevedomie) je ďaleko bohatšie, ako ním už objavené techniky.
A tiež som sa vďaka manažmentu zoznámila s jednou z techník na odhaľovanie vzorcov v živote, nazvanou brainstorming („búrka mozgov"). Mnoho krát sa stáva, že to správne riešenie sa nám nedarí nájsť, pretože je v množine riešení, o ktorých sme nikdy neuvažovali, ba ktoré nám ani nenapadli, alebo ak aj náhodou napadli, hneď sme ich zavrhli, lebo na prvý pohľad vyzerali ako nezmysel, alebo boli natoľko iné od zaužívaných, že sme z nich dostali strach.
Brainstorming je metóda na hľadanie riešení, ktorá sa pokúša tento handicap štandardnej analýzy odbúrať, zahadzuje strach z iného a práveže doň páli na plný plyn. V prvej fáze pár „mozgov" chŕli nápady - čím viac od veci (samozrejme so zreteľom čo riešime), tým lepšie - vtedy je zakázaná akákoľvek kritika. Nechá sa to tak hrmieť, jeden nápad vedie k ďalšiemu. Nageneruje sa kvantum všeličoho, a potom dáme nohu z plynu a pozrieme sa, čo všetko sme po ceste „zrazili" :-)))) - druhá, rovnako dôležitá fáza je analýza navrhnutých riešení, kedy sa 90-99,9999% percent z toho ukáže ako niečo nepoužiteľné, ale je šanca, že tam ostane to jedno percento, ktoré skutočne stojí za to - netradičné riešenie, ktoré má kvalitatívne iné, krajšie, lepšie, výhodnejšie, hodnotnejšie, zmysluplnejšie vlastnosti, ako všetky, ku ktorým by sme sa dostali poctivou krokovou analýzou (alebo dostali, ale možno nie my, ani nie naše deti...). Táto technika je niečo ako sedemmíľové čižmy v rozmýšľaní - prenesú nás ďaleko, aj keď nie celkom presne, kvôli veľkým krokom - preto sa v druhej fáze už prezujeme a dodrobčíme do toho „ideálneho" bodu.
Takže, ak si chceme dať odpoveď na otázku, či pôrodné praktiky majú dopad na život, na spoločnosť, na svet, ak sme ešte neprešli tých pár míľ, nazujme si čižmy, ktoré nám to umožnia. A až potom dolaďujme.
Ten, koho to zaujalo, môže skúsiť kráčať so mnou.
Na pokračovanie.
Vďaka konštruktívnej kritike z reakcií dopĺňam:
* Ak by sme odhadli, že tretina z indikovaných cisárskych rezov je i kôli ohrozeniu života rodičky, znamenalo by to, že v minulosti zomrela približne každá desiata žena pri pôrode, čo nie je nereálne číslo vezmúc do úvahy vtedajší stav hygieny a výživy obyvateľstva, ako aj umelo predvčasne neukončené rizikové tehotenstvá. Ale to za predpokladu, že každá by rodila len raz, čo vieme, že má ďaleko od pravdy. Bolo bežné, že ženy rodili viac ako 3 krát, hoci som zatiaľ nepátrala po oficiálnych štatistikách, ak by bol skutočne priemerný počet pôrodov na ženu niečo vyše 3, znamenalo by to, že pri pôrode zomrela každá tretia a to už vyzerá skôr na vymretie ako premnoženie rodu, nemyslíte? (22.4.2010 o cca 17.30) Najmä po zohľadnení vtedajšej detskej úmrtnosti, t.j. úmrtnosti pred dosiahnutím reprodukčného veku, aj bez tých zvyšných v minulosti nevykonaných 20% cisárskych pôrodov. (23.4.2010 o 20.50)
** Niekedy skutočne stačí počkať 5 minút, kým pupočník sám dopulzuje, a teda napojenie na placentu ktorá je stále vo vnútri ženy stráca svoje opodstatnenie. A niekedy to trvá pár hodín, kým sa placenta spontánne porodí (viď napr. http://tehotenstvo.rodinka.sk/index.php?id=743, alebo http://raj.vsieti.sk/zrodenie-dietata/). Ale je nejaký dôvod, prečo dieťatku tú chvíľku, kritickú chvíľku, kedy mu ešte môže pomôcť (veď mu pomáhala 9 mesiacov), nedarovať? (22.4.2010 o cca 17.30) Či presnejšie surovo neukradnúť?
*** Uvádzam ako argument, prečo si trúfam myslieť, že to, čo píšem, nie je prvý nezmysel, ktorý mi letel okolo hlavy, ale je za tým hlboké zázemie. (22.4.2010 o cca 17.30) To samozrejme neznamená, že sa nemôžem mýliť, v takom prípade ďakujem za príspevok do diskusie, lebo to bol môj hlavný cieľ - docieliť verejné zamyslenie sa nad témou. (23.4.2010 o 20.50)
