Súčasná spoločnosť, hocako demokratická, zostáva príliš silno patriarchálnou. To, čo sa počíta, je akcia, čin, práca, ktorú a ktorej výsledok možno zachytiť štandardnými zmyslami - teda forma, to, v čom je sila mužského princípu. Zrovnoprávnenie žien na pracovnom poli je výborné, nemám nič proti tomu, práve naopak, myslím, že je to dôležitá súčasť vzájomného mužsko-ženského spoznávania sa, a presúvania rešpektu k schopnostiam jednotlivých princípov, polarít do vedomia. Len to akosi naviedlo i k tomu poňatiu, že matkou si odskočíme byť na dovolenku, a potom sa opäť riadne začleníme do pracovného procesu.
Skutočná sila ženy je však iná. Žena „zásobuje", napĺňa formu hmotou. Vo vete „Kráča." nie je podmet zamlčaný, preto, že by tam nebol, ale preto, že je tak nevyhnutný a neodmysliteľný. Ale tým nevyslovením vo vyjadrovaní sa predsa len nebadane vytratilo vedomie, ako to, že „kráča"? Nebolo by žiadne „kráča", keby nebol „on", keby nebola „ona". A keby „jeho" alebo „ju" neprijala, nevynosila, neporodila, nenachovala a nevychovala matka (viem, že to býva všelijako, ale minimálne ten začiatok platí, a niekedy zas koniec, a tam sa môže uplatniť i otec, i tu malými krôčkami zakusujeme čiastočnú rovnoprávnosť).
Súvislosti sa vynárajú a ja mám chuť rozbehnúť sa opäť pár míľ ďalej, ale nechám si to, čo mám na srdci i na jazyku (alebo presnejšie v prstoch), pre vás do ďalších svojich príspevkov. Teraz skončím pri Dni matiek. Ďakujem svojej mame. Hocako to medzi nami niekedy práve bolo alebo je, uvedomujem si, čo všetko si mi dala a z celého srdca Ti ďakujem. A ďakujem všetkým matkám, viem, čo robíte, robíte to najúžasnejšie - dávate podmet všetkým vetám o ľudskej činnosti.
Na pokračovanie