Najskôr sme si neboli istí, či dobre vidíme, i keď deň pred tým jej bruško s mrviacimi sa mačiatkami akosi zošpicatelo - zrejme sa posunuli do panvy a preusporiadaním vnútorných pomerov zmenilo tvar, a tiež bolo vidieť, že je Minda nervózna a hľadá vhodné miesto, ale to robila už pár dní, tak som tomu neprikladala veľký význam. Bola som si dosť istá, že ak sa to nestane, keď práve nebudem doma, určite mi tá veľká udalosť neujde. Však z nej nevypadnú za päť minút a určite bude mraučať od bolesti. Aspoň na taký scenár som sa chystala po rozprávaní kamarátky, ktorých mačka odmietla porodiť bez ich blízkosti. Kamarátka mi opisovala, aká bola ich mačka vyplašená z toho, čo sa s ňou deje (aké sú si tie prvorodiace tvory podobné!) a ako na ňu upokojujúco pôsobilo, keď ju kamarátka občas prišla pozrieť, pohladiť a prihovoriť sa jej. A tiež mi opisovala, aká bola mačka spokojná a hrdá, keď sa z nej vykotúľali prvé klbôčka. Tak som sa tešila, že si vyskúšam pôrod z druhej strany a skúsim nasávať, čo môžem urobiť pre rodiacu a rodiacu sa bytosť a z nadhľadu nerodiaceho vnímať, čo prináša zrod nového života.
Ale naša Minda mi to nedopriala, zvládla to úplne sama a v tichosti. No predsa ma len potom bez zábran doviedla na miesto, ktoré skutočne spĺňalo tie najtvrdšie kritéria - bezpečné, suché, teplé, čisté. Prvý môj dojem bolo prekvapenie, aké sú čerstvo narodené mačičky maličké, asi ako nás väčšinou prekvapí malosť novorodeniatka, ktoré sme nenosili v sebe, ak máme tú vzácnu možnosť vidieť ho.
Novopečená matka si k nim ľahla, trochu pritisla jedno mača, ktoré sa ticho rozškrečalo, tak sa len bez nejakých vnútorných výčitiek pre svoju možno trochu neohľaduplnosť jemne nadvihla, aby sa z pod nej vyhrabalo a opäť sa maximálne uvoľnila, akoby vedela, aká dôležitá je spokojnosť matky pre spokojnosť detí. Pozerala som na ňu, hladkala ju, lebo bolo vidieť, že ju to teší, čo potvrdzovala silným vrnením. A zrazu pri pohľade na tie tri malé batôžky prisaté na jej trupe sa to vrnenie zmenilo na uspávanku, na tú najkrajšiu a najnežnejšiu hudbu pre malé ušká. Neviem, či náhodou nie sú malé mačatá nie len slepé ale aj hluché, ale určite cítili tie vibrácie, presne tie vibrácie, ktoré cítili, keď im spievala, keď boli ešte z druhej strany jej tela.
A viac si snáď ani nemohli priať, už len to, čo som si všimla v ďalšom kroku svojho študovania Knihy Života - nie len zvuk zmenil svoj význam. Zrazu som videla, ako sa stočená Minda premenila na živé hniezdo, na jednu veľkú náruč ovinutú okolo toho najdrahšieho pokladu, aký má a pre ktorý to najlepšie, čo môže urobiť, je, byť mu nablízku práve taká, aká je, tak blízko, ako sa len dá, takmer tak, ako bola pred tým zázračným momentom premeny jedného tela na štyri.
Neskôr som ju pozorovala, ako si jazýčkom čistí mačiatka - ten pohyb mi bol dôvorne známy, nebol v tom nijaký rozdiel - akoby čistila seba. Kto vie, ako to vníma, to postupné osamostatňovanie tých telíčok od jej tela? Kto vie, či ich v prvých momentoch nevníma ako svoju fyzickú súčasť, o ktorú sa treba rovnako starať (okrem kojenia, pre ktoré je však informačný pokyn zabezpečený priamo zmenou hormónov a deje sa bez jej aktívneho pričinenia)? Počula som, že keby sa jej (a viacerým, ak nie všetkým, matkám v živočíšnej ríši, ktoré sa majú o potomstvo ešte nejaký čas starať) bábätká vzali príliš skoro, neprijala by ich už. Možno to, že žena prijme svoje dieťa aj po prvotnom odlúčení, je dané prevažne rozumom - pamäťou a najmä vôlou. Škoda, že sa častokrát úplne zbytočne pretŕha prirodzené a tak úžasne hmotné a telesné puto medzi matkou a dieťatom. Ja som ho v Mindinej rodinke videla - dalo sa takmer chytiť, akoby duch pupočnej šnúry pulzovalo životom.
