Aj smrť je súčasťou života

Autor: Ivana Kučerová | 30.10.2011 o 9:42 | (upravené 14.7.2013 o 23:38) Karma článku: 10,25 | Prečítané:  2217x

Dnes sú to dva roky, čo nás opustilo naše druhopočaté dieťa. Viem, nie každý počíta svoje deti takto. A asi nie len to je zvláštne na tejto úvodnej vete - málokto o sebe zverejní informáciu takého typu. I ja som mlčala. No teraz vo mne dozrel pocit, že už mlčať nechcem a dozrela i sila k tomu. Lebo práve to mlčanie nás robí zraniteľnými, keď sa to stane.

V našej kultúre sa o smrti len šepká, odsúva sa za múry nemocníc a starobincov, cítime rozpaky pýtať sa na ňu, rozpaky hovoriť o nej. Áno, televízne noviny a štyri filmy z piatich narábajú so smrťou bez bázne, ale koľkí z nás tú smrť berieme za skutočnú? Skôr veríme, že sa nás netýka. Všemožne sa bránime pustiť ju do svojich životov a celkom sa nám darí, veď žijeme dlhšie ako naši predkovia.

Smrť neakceptujeme natoľko, že sa napríklad štatistika úmrtnosti pri zrode stala takmer výlučným meradlom celého jeho priebehu. Ale nie o tom má byť tento blog. Je o tom, čo sa často stáva o pár mesiacov skôr.

V pohanských kultúrach bývalo ženské telo posvätné. Je naozaj úžasné. Dokáže dať životu hmotu, ale zároveň sa dokáže vysporiadať so smrťou vo svojom strede. Priala by som si, aby to ženy vedeli, aby vedeli, že keď príde smrť, ich telo obvykle vie, čo má robiť práve tak, ako to vie, keď sa život hlási na svet. Chcela by som, aby si v jednom i v druhom viac verili, aby si dopriali možnosť voľby. Možno k tomu prispeje i podelenie sa o moju skúsenosť.

To, čo je uvedené nižšie, je autentický text so všetkými emóciami pár týždňov po potrate. Chystala som to do nejakej právnickej poradne na internete, ale nakoniec som to tam nedala a vlastne som na to zabudla. Objavila som to náhodou, alebo osudom, nedávno medzi svojimi dokumentmi, a tak ma to inšpirovalo k tomuto článku.

 

„Dobrý deň,

chcela by som sa spýtať na niečo, čo je zrejme dosť jemné a zrejme ťažšie nájsť miesto v zákone, ktoré by také niečo pokrývalo, preto opíšem svoju situáciu trochu podrobnejšie, aj keď možno uvediem súvislosti, ktoré v tom nebudú úplné podstatné, a bude to vyzerať, že to skôr patri do poradne lekára. V októbri minulého roka som potratila. Dva týždne pred tým som začala zvláštnym spôsobom špiniť, na ultrazvuku bolo vtedy vidieť len prázdne plodové vajce, ale keďže to bol začiatok tehotenstva, čakalo sa. Špinenie nenápadne naberalo na intenzite, až sa o dva týždne po tomto vyšetrení už nedalo ignorovať, že to vyzerá ako začínajúca menštruácia.

Išli sme do nemocnice, kde mi bol opäť robený ultrazvuk zhodou okolnosti tou istou lekárkou, ako pred tým (i vtedy sme boli na pohotovosti). Zhodnotila to tak, že plodové vajce od posledného ultrazvuku nenarástlo, len sa pretiahlo a posunulo k bránke - teda, že telo ho chce potratiť. Keďže to bolo chcené tehotenstvo, dala mi čas na rozmyslenie, pred tým, ako ma prijmú do nemocnice. Presviedčala ma, že je to úplne prirodzene, že 70% tehotenstiev končí potratom. Porozprávali sme sa o tom s manželom. Mala som veľmi zlú skúsenosť s priebehom pôrodu so zbytočnými a násilnými zásahmi, a preto som sa strašne bránila myšlienke, že mi majú byť zase robené nejaké zásahy, najmä keď ma lekárka utešovala, že je potratiť prirodzené. Radšej som chcela ísť domov.

Po vyšetrení som však začala krvácať viac a aj som pociťovala menštruačné bolesti, keď zo mňa vyšiel kus zrazenej krvi, bol to šok a radšej sme ho išli ukázať. Lekárka ho vyšetrila, uzavrela, že plodové vajce v tom nie je, pýtala sa, či ešte krvácam, a či krvácam jasno červenou krvou. (Myslela som, že však je to samozrejme, menštruácia mi tiež neskončí za pol dna). Na odpoveď áno, jednoznačne povedala, že sa to musí vyčistiť. Nechápala som to celkom, lebo ak je potratiť prirodzené, a až také vysoké percento tehotenstiev tak končí, tak bez lekárskeho ošetrenia, ktoré je teraz, mi vychádzalo, že by ľudstvo pravdepodobne vyhynulo. Hovorila som jej to, reagovala, že však aj v minulosti veľmi veľa žien pri potratoch a pôrodoch zomrelo. Pýtala som sa, či nie je šanca, že to prejde samo. Hovorila, že istá šanca je, ale je malá, a tak, ako krvácam teraz, môžem krvácať deň, dva, týždeň a pridruží sa k problému už aj veľká strata krvi, zápal - riziko, že už nebudem môcť mat ďalšie deti. No, ale keď chcem, môžem podpísať reverz... Ostala som teda.

Keď som vypĺňala nejaké papiere, čítala som, že sa tam píše o neúplnom potrate. Išla som sa na to spýtať, že aký je to úplný. Lekár, čo mal službu, povedal, že každý potrat je neúplný. Keď som sa pýtala, prečo to tam teda je napísané, hovoril, že preto, aby sa zvýraznila závažnosť situácie. Nepresvedčilo ma to, ale snáď tomu rozumejú. Krvácanie s hrudami zrazenej krvi sa celkom rozbehlo, ale stále nebolo také intenzívne, aby usúdili, že treba zasahovať hneď. Plánovalo sa to na druhy deň ráno. Počas noci som už nezakrvácala poriadne ani jednu vložku, a to som dve hodiny behala po chodbe.

Keďže mi lekárka, ktorá ma prvýkrát vyšetrovala, hovorila, že mi určite ešte jeden lekár spraví ultrazvuk, aby sa vylúčilo, to že by tam živý plod predsa len bol, a nikto mi nič nerobil, tak som si ho na druhy deň ráno vypýtala. Službu mal ďalší lekár. Na ultrazvuku, už plodové vajce nebolo ani žiadna dutina - boli tam len jemne štruktúry, čo mi vysvetlil, že sú zvyšky tkaniva. Mala som chuť sa spýtať, čí to teda skutočne treba čistiť, keď to nakoniec odišlo samo a teraz sa to už vlastne len dočistieva, čomu zodpovedá aj to podstatne slabšie krvácanie, ako sám povedal, ale už som cítila, že sa aj tak pýtam neštandardne veľa a mechanizmus bol už v plnom prúde - nemala som odvahu z neho vyskočiť (aj tak už na mňa budú dlho spomínať pre neodbytne otázky), aj keď som vôbec nebola presvedčená o jeho správnosti. Nebola som dosť asertívna a sebaistá, žiaľ.

Dosť ma znechutilo aj to, že som potom v prepúšťacej správe čítala diagnózu Zadržanie mŕtveho plodu v maternici (missed abortion). Veď to nebola pravda. Spýtala som sa na to, lekár 2 povedal, že tam je diagnóza, s ktorou som bola prijatá. Ale veď ani to nebola pravda - potom bola diagnóza zle stanovená. Veď ja som tam nešla preto, že by mŕtvy plod bol zadržiavaný, ale že som  krvácala, teda telo bolo v procese jeho púšťania (a nastrašili ma, že môžem stratiť veľa krvi, že môžem dostať zápal, že už nebudem mať deti..). Ale to už som mu nehovorila, je mi nepríjemné prichytiť niekoho pri klamstve.

Po vyčistení som stále jemne krvácala - jasne červenou krvou. Pri prepúšťaní mala službu opäť lekárka, ktorá ma prijímala, pýtala som sa jej na tú jasne červenú krv. Teraz už zrazu bola v poriadku. Že to chce čas. A pred tým to čas nechcelo???? Bola som nahnevaná a zmätená. Cítila som v tom nelogiku, a preto aj nedôveru. Ale čo už som s tým mohla robiť? Utešovala som sa, že snáď je v tom niečo, čo mi nepovedali, aj keď ja som bola ochotná počúvať a nechať si to vysvetliť. Ale stále sa mi zdalo pravdepodobnejšie, že sa im to hodilo do biznisu, keďže ženské oddelenie bolo poloprázdne.

No, a teraz narážam stále častejšie na skúsenosti žien, ktoré potratili, na žiadne vyčistenie nešli a ani s tým nemali nijaký problém - opäť otehotneli a bez problémov, a dokonca v poradni lekára na tejto stránke čítam o tom, že po spontánnom (umelo nečistenom) potrate netreba čakať obvykle odporúčané 3 mesiace, takže pre gynekológa z tejto poradne nečistiť maternicu po potrate zrejme nie je nič neobvykle.

Priebeh rozhovorov s lekármi, ktoré mali byť v rámci môjho informovaného súhlasu, bol jednoznačné klamlivý, manipulatívny a zastrašujúci, minimálne v dvoch konkrétnych momentoch - Prvá lekárka - že šanca na spontánne vyčistenie je malá, druhý lekár - že každý potrat je neúplný. Neviem nakoľko vedome to robili, v každom prípade sa mi zdá nehorázne, aby ženy masovo nahnávali do nemocníc na kyretáže, len preto, aby si vykryli rozpočet (bola tam tiež žena, ktorá také niečo absolvovala napriek tomu, že na tretí deň po potrate len mierne krvácala - zdôvodnili jej to tým, že predsa len ešte krváca - to by sme ale potrebovali asi čistiť po každej menštruácii), zneužívajúc svoju autoritu a/alebo psychickú zraniteľnosť ženy, ktorá je pri/po potrate tehotenstva prirodzená, najmä keď s tým nemá predchádzajúcu skúsenosť.

Moja otázka na Vás je, čo s tým môžem robiť? Nezmením, čo sa stalo a nabudúce budem ja sama určite obozretnejšia, kým si opäť nechám v sebe sa hrabať nejakým nástrojom, ktorý mi ešte aj lekár 2 na moju žiadosť odmietol ukázať. (Ostatne už to sa mi nepozdávalo, keď mi hovorila lekárka, že sa niekedy stane, že sa pri zákroku maternica prepichne - keď je ten nastroj taký neohrabaný, že sa niečo také stane, ako môžu zaručiť, že nim vyčistia všetko? Nejde tam skôr o to, že sa aj tak potom dočistí maternica sama?) Ale mňa hnevá, že takých zraniteľných, zastrašiteľných a ľahko zmanipulovateľných žien je neúrekom a robia sa im zbytočné celkové anestézie, zbytočne sa násilne manipuluje s krčkom maternice (keď len zvýšený počet menštruačných cyklov dráždi kŕčok natoľko, že zvyšuje riziko jeho rakoviny, ako ho asi zvýši takáto manipulácia) a riskuje jej poranenie (to ešte neviem, čí sa mi podarí opäť otehotnieť - čo ak tým nástrojom zasiahli do niečoho jemnejšieho, o čom sa ešte nevie), a poisťovne zbytočné platia, keď by mohli radšej platiť za úkony, ktoré sú naozaj potrebné. Chcela by som svoju skúsenosť vykričať do sveta, upozorniť na to ženy i poisťovne a poskytnúť lekárom, ktorí sa toho na mne dopustili, UČINNÚ spätnú väzbu (keď im nik nepovie, že urobili chybu, ako na to prídu?) - akú možnosť mi dáva zákon?

Ďakujem veľmi pekne za odpoveď."

 

 

Tak to kričím do sveta aspoň tu, chcela by som, aby to počuli tie ženy, ktoré to počuť chcú, či možno potrebujú. Teraz po dvoch rokoch už tá emócia hnevu takmer vyprchala. Myslím, že to ani tak nerobili z vypočítavosti ako skôr z nevedomosti, v súlade so svojou vierou, takto ich to učili, takto to robili doteraz, zdalo sa im azda zbytočné rozpitvávať vec, rozmýšľať nad ňou, hľadať iné riešenie, riešenie, ktoré by bolo viac v súlade s mojou vierou. V podstate boli na mňa všetci celkom milí alebo aspoň slušní a pobyt v nemocnici bol pomerne dobrý oddych. Ale predsa to malo ešte jednu vadu. Niektoré sestričky nedokázali rešpektovať moju potrebu prežiť si svoj smútok po svojom. Som človek, ktorý potrebuje zažívať fyzický svet s čo najväčšími drobnosťami, potrebujem vidieť, hmatať, cítiť, mať čas na porozumenie tomu, čo sa deje, každý iný spôsob u mňa vytvára zmätenosť. Túžila som zachytiť svoj "plod", držať ho chvíľu v dlani, hľadieť naň, niečo mu povedať alebo možno len tak s minútou ticha na rozlúčku. Preto som sa snažila prejsť si každý kúsok, čo zo mňa vyšiel, no jedna sestrička trvala na tom, že sa nesmiem zamykať na záchode, musela som ju pustiť, a tak som niekoľko hrudiek spláchla, zrejme medzi nimi aj plodové vajce so zvyškami telíčka môjho druhého dieťatka (keďže potom už vo mne nebolo a všetko ostatné som zachytila). Chápem, zdravotný personál má na veci iný pohľad, je to pre nich rutina a všetko, čo je iné, je divné, a treba to nejako, možno i s dobrým úmyslom, "zrovnať". Pre mňa bol však prístup lekárov i sestričiek zraňujúci.

Ale ako sa hovorí: Všetko zlé je na niečo dobré. Tento krát zažitá manipulácia a nerešpekt k individualite a intimite ma doviedli k uvedomeniu si, že som to ja, kto musí chrániť svoje telo a svoj prežitok, že ja o ňom musím rozhodovať, že je to moja zodpovednosť a ak nechcem, aby sa s ním dialo niečo, čo si neprajem, som to ja, kto si to musí zariadiť. A tak ma táto lekcia priviedla k neobvyklej, veľmi pozitívnej skúsenosti, s ktorou sa s vami podelím nabudúce.

Prajem všetkým ženám lásku k svojmu telu.

 

Ako to môže vyzerať bez chirurgického zásahu nájdete i tu:

https://sites.google.com/site/missedabortion/

 

Kľúčové slová: missed abortion  zamĺknutý potrat  spontánny potrat  vyčkávací prístup  neúplný potrat   revízia maternice  kyretáž  samovyčistenie maternice

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?