reklama

Životný brainstorming 5 - Slovenská klasika

Jogíni vraj spracúvajú jednu jedinú tému aj 40 dňovými meditáciami. To by ma asi s prepáčením "mrle zožrali", ale mám odskúšané niečo na podobný princíp. Všimli ste si ako dobre a efektívne sa dá rozmýšľať pri monotónnej mechanickej práci, najmä, keď ju vykonávate v spoločenskej izolácii? Ja som tak už "strávila" všeličo a i pri trávení už uvedenej témy mojich Životných brainstormingov - pôrodu - po prečítaní kvanta odbornejšieho i obyčajných ľudských diskusií (som z tých ktorým z dlhodobého hľadiska viac prospieva prehrabávanie sa v špine, ako jej zametanie pod koberec), mi pomohlo posunúť sa v jej pochopení o krôčik napríklad aj celodenné osamotené nahadzovanie omietky. Práve vtedy mi totiž vbehli do mysle slová:

Písmo: A- | A+
Diskusia  (55)

"Mať zrodila v poli syna." Neviem, či to poznáte. My sme mali "echt" slovenčinárku - stará škola, a tá do nás natlačila slušnú básnickú výbavu do života. Toto je z Detvana od Sládkoviča. Tá strofa, kde sú tieto slová, znie:

Ako by Detva obrov nemala! -
Mať zrodila v poli syna,
trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína;
prvý raz oči šuhaj roztvorí,
čo vidí? - výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny,
čo vidí? - hory zázračnej stíny
a prekrásnu slovenskú diaľ.

A tak ma to príjemne prekvapilo: Veď už Sládkovič vedel, ako sa rodia "obri"! Obri - silné osobnosti, ľudia, ktorí životom nebudú zmätení, ale budú cítiť istotu, ktorá im umožní konať veľké veci, sa rodia bez násilia, do pokoja, do náruče prírody, domova (tu domov - Slovenská vlasť). A tá istota sily a schopnosti, ktorá ide z prírody do šuhaja ide i do jeho matky, keď ho rodí:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja? -

sú slová na konci predchádzajúcej strofy.


Isto, vyťahujem si z toho tak trochu, čo chcem. Sládkovič žil v čase, kedy nebolo treba riešiť problém, či rodiť a rodiť sa brutálne alebo nežne. On sa skôr vlastenecky nadchýnal krásou Slovenska a krásou slovenského ľudu. Napriek tomu však popri tom, to v jeho diele zaznieva. Ide z neho pokoj, neha, dôvera v silu prírody, Matky Prirody, istota pri zrode. A to nejde z neónových svetiel pôrodných sál preplnených chladnou a necítiacou technikou a náradím, z neosobného prístupu desiatky rôznych ľudí, ktorý si prídu skontrolovať tú jednu svoju bez súvislosti vnímanú časť pôrodu, zabúdajúc, že je to vlastne človek, čo rodí a že je to vlastne človek, čo sa rodí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak mi len napadlo, vnímajúc opäť ďalší rozmer krásy slovenskej literatúry a cítiac zas o niečo väčši rešpekt k jej velikánom, že možno sa to bude páčiť aj niektorým z vás.

Posledný moment, pri ktorom sa pristavím v tejto básnickej skladbe je tretia strofa - už Sládkovič, i keď nemajúc nijaké formálne psychologické podkutie, si vďaka svojej veľkosti celkom prirodzene uvedomil dôležitosť prvých momentov po narodeni, ich význam pre celý ďalší život - dieťa bude mať podvedome najbližšie práve k tomu, čo mu bolo ponúknuté v tej prvej chvíli. Aký obrovský rozdiel je v tom, ak sa počas prvých dvoch hodín namiesto láskyplného prijatia, dieťa podrobuje vyšetreniam (niekedy pomerne drastickým) v odlúčení od tlkotu srdca, ktoré ho sprevádzalo celých 9 mesiacov omamnej blízkosti!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A pre tých, čo si chcú vychutnať ten príbeh prirodzeného pôrodu zo Slovenska, bez mojich vstupov:

Andrej Sládkovič Detvan, časť Martin:

1
Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov:
či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja? -

2
Ako by Detva obrov nemala! -
Mať zrodila v poli syna,
trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína;
prvý raz oči šuhaj roztvorí,
čo vidí? - výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny,
čo vidí? - hory zázračnej stíny
a prekrásnu slovenskú diaľ.

3
Mať žne: a kto to dieťa čičíka?
Šum lístia storočných dubov;
a k akej piesni chlapča privyká?
Vietor duje horou hrubou;
a pekná pieseň šumnej materi
mladuškú dušu len s krásou mieri,
aby celkom syn nezdivel:
a preto potom rád on počúva
aj keď Poľanou víchor predúva
aj mladuchy slovenskej spev.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

(celé dielo nájdete aj na http://zlatyfond.sme.sk/dielo/16/Sladkovic_Detvan/1)

PS: Týmto článkom sa vôbec nepokúšam tvrdiť, že rodiť sa má na poli a osamote. Snažím sa poukázať na vnútorný rozdiel toho, čo popísal Sladkovič a toho, čo si odžili mnohí z nás, či už na strane rodiacej alebo rodiacej sa bytosti, a tak trochu možno inšpirovať k prehodnoteniu súčasného stavu prístupu k pôrodu a k uvedomeniu, že holé prežitie nie je jediný parameter jeho výstupu.

Po diskusii k článku pridávam (26.7.2010):

Vrátim sa k tomu, čo som myslela tým vnútorným rozdielom. Podľa mňa sa Sládkovič skutočne s najväčšou pravdepodobnosťou nijakého pôrodu nezúčastnil. To, čo sa dialo pri tvorbe týchto veršou bolo skôr hľadanie odpovede pre samého seba na otázky: Prečo tak miluje slovenský národ, prečo v ňom nachádza toľko krásneho, toľko ľudí, ktorých si váži, prečo ho tak dojíma vzťah k žene. Tú odpoveď v sebe našiel - už moment zrodu, svojho i iných, považoval za natoľko dôležitý, že ním začal.

Výšiny, na ktoré „hľadí dcéra tejto rodiny" vyvolávajú dojem niečoho, čo ju presahuje, no je dôverne známe, lebo vždy tu boli, nemenné a neochvejné. Výšiny sú istota niečoho silnejšieho ako je ona sama, silnejšieho, no milujúceho svojím svedectvom (koľko ľudských príbehov zazreli) a stabilitou (koľko z nich, i ako zdrvujúcich, ústáli). Hoci Sládkovič to zrejme nemal presne takto v hlave sformulované, je to podlľa mňa to, čo naňho dýchlo z výšin, na ktoré mu padol zrak, keď rozmýšlal nad tým, ako to celé začalo. Výšiny - príroda v žene, ženu presahujúca, no vždy prítomná na to, aby ústála i ťažkosť zrodu.

Hneď ďalej je vložený jasný súvis - prečo je v slovenskom národe toľko krásnych a silných ľudí - po tej prostej vete „Mať zrodila v poli syna", prichádza absolútne prijatie toho, čo prijalo i jeho matku - bez pochybností, bez špekulácie, bez zaváhania, jednoducho a bezpečne, s nehou a pokojom, dôverne. Neurobiac žiaden vnútorný skok zachováva koncept kontinua, bez toho, aby ho kokrétne formuloval.

Sládkovič nebol natoľko vnímavý, či veci znalý, aby tušil, že práve narodené dieťa by zrejme skôr ocenilo načervenalé šero Slnka presvitajúceho snaď cez červený záves na okne (alebo cez listy dubu červenolistého, keby sme chceli zostať vonku:-), než s oslepujúco žiarivým nebom výhľad na hory, a že medzi druhým a tretím riadkom druhej strofy určite nasledovala dlhá chvíľa pobudnutia v náručí matky a vôbec, že by snáď žena skôr ako z buka na buk ovinula plachtu aj s dieťatkom okolo seba (ako veľmi trefne podotkla jedna z diskutujúcich). Ale nebuďme takí prísni - bol to muž žijúci pred niečo okolo 150 rokmi.

Áno, dá sa namietať - niečo mu odpustím, niečo riadne nafúknem. Ale asi o to ide. My už teraz máme lepší vhľad do toho, čo sa vtedy deje, viac toho vieme o fyziologii človeka, to je to, čo môžme na Sládkovičovi vylepšiť. A v niečom sme sa zase viac stratili, možno práve v tom, že toho viac vieme. Nevyvážená prevaha detailnosti poznatkov o svete, zahmlieva to, čo je tými detailami prekryté - že od momentu počatia dieťaťa-ženy, jej telo smeruje práve k momentu raz porodiť ďalšieho človeka - predať štafetu ďalej.

Skúsme majúc to naviac oproti Sládkovičovi opäť zodvihnúť aj to, čo nám medzi tým vykĺzlo pomedzi prsty. Skúsme strach a nedôveru k prírode v momente pôrodu nahradiť rešpektom a radosťou. Skúsme ju namiesto jej vytlačenia z neho, v ňom podporiť.

Podľa WHO 9 z 10 žien je schopných porodiť fyziologicky a odporúča do priebehu pôrodu nijak nezahovať (http://www.iham.cz/uploads/cesty_k_porodu_2010.pdf , strana 13, vpravo dole). Kde sa potom berie tých 20-30% cisárských rezov, ako to najkrajnejšie riešenie a mnoho iných rutinných invazívnych úkonov? Nebude to tým strachom a nedôverou - naším zabudnutím na to puto, ktoré stále je, len pulz v ňom je tým zabudnutím oslabený?

Ivana Kučerová

Ivana Kučerová

Bloger 
  • Počet článkov:  19
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Žena, matka, manželka, hĺbavý človek zaujímajúci sa o skryté súvislosti života, sveta. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu